Hon (Jagten)

Skupina otužilcov v strednom veku sa hecuje, kto prvý skočí do jazera uprostred nádherne drsnej severskej prírody. Prológ nás in medias res zoznamuje s prostredím (konzervatívna vidiecka komunita s jej chlapáckymi hodnotami starého dobrého zapadákova) i s budúcim hlavným hrdinom, ktorý preukáže svoj charakter a zachráni topiaceho sa suseda. Už od začiatku je jasné, že hoci ho skupina chlapov rešpektuje, hrdina je iný. Prispôsobivý, ale... vytŕča.  

      A to nie je dobre. Keď totiž Lucasa jeho malá zverenkyňa v škôlke, kde pracuje ako vychovávateľ, neuvážene obviní zo sexuálneho obťažovania, stáva sa štvancom. Spustí sa paranoidné šialenstvo – rodičia odrazu u svojich detí pozorujú príznaky znásilenia a ak aj nie, zmätú ich natoľko, že sa k znásilneniu doznajú. Bolo by to absurdné, ak by to nebola... pravda.             

     Divák od začiatku nepochybuje o Lucasovej nevinne a nespravodlivosti jeho vyobcovania, pretože sujet mu všetko servíruje Lucasovou optikou (je prakticky v každom zábere, alebo sa o ňom aspoň hovorí). Plne sa s ním preto stotožňuje a emočne vypäto prežíva jeho krivdu. V čiernobielej morálke má jasno: sympatia aj empatia patrí Lucasovi, kým Gréta, matka Agnes aj sama malá Klára (samé ženské postavy!) vyvolávajú odmietavé škrípanie zubami („ako sa len môžu správať tak nezodpovedne“). Hoci sa ich režisér snaží pochopiť (veď ktorá matka by nebola paranoidná, pokiaľ ide o jej dieťa?), miestami je dosť manipulatívny.

     Vinterbergovo majstrovstvo je predovšetkým v zvládnutí emočného pretlaku hroziaceho pri zobrazení nespravodlivo trpiaceho hrdinu. V divákovi by mohla (právom) kypieť žlč, ale režisér ho naviguje skôr k nie ani zhovievavému, ako skôr nezaujatému odstupu pozorovateľa na spôsob brechtovského epického divadla. Udržiava vybalansovanú rovnováhu, ktorá bráni „odbaviť“ film ako citovo vydieračský, ako prosté vybitie divákovej agresivity, pre ktoré by látka poskytla prvoplánové podnety. 

     Témou totiž nie je pedofília ani falošné obvinenie, ba ani vidiecke predsudky a pokrytectvo. Tie sú iba odrazovým mostíkom k analýze mechaniky sociálnych vzťahov. Hon je v podstate Dogville bez štýlu. Oba filmy sú laboratórne experimenty, dôkazy à thèse (dej modelovo potvrdzuje morálnu hypo-tézu), presný popis toho, ako sa stane, že komunita uštve jedinca v záujme sebazáchovy.   

     Miestami totiž presvitá, že je akoby vopred náchylná byť na Lucasa alergická, podobne ako na Grace v Dogville, hoci sa silou-mocou snaží zapadnúť. Lucas sa totiž skutočne „previnil“ – tým, že neprijal pokorne rolu obete! Odmieta sa podriadiť logike stigmy, ktorá ho vykazuje „za čiaru“ – ibaže toto previnenie vníma divák práve ako jeho morálnu silu a dáva jej na pokyn režiséra zelenú.    

Réžia:  Thomas Vinterberg Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg Kamera: Charlotte Bruus Christensen Strih:  Janus Billeskov Jansen, Anne Østerud Hudba: Nikolaj Egelund Hrajú: Mads Mikkelsen, Thomas Bo Larsen, Annika Wedderkopp, Lasse Fogelstrom a ďalší.