Enter the Void (Vojdi do prázdna)

Takmer trojhodinový trip Gaspara Noého, predstaviteľa prúdu novej extrémnej francúzskej kinematografie, ponúka aj prostredníctvom operatívneho názvu jeho filmu z roku 2009 pozvánku k impresívnemu filmovému zážitku. Autorskú výpoveď o prázdnote, kde sa zvýznamňuje sukcesívny rad ENTER, VOID, ENTERNITY (vstup, prázdnota, večnosť), zasadil Noé do príhodného prostredia drog, neónov, hýrivosti a sexu, novodobého mesta hriechu Tokia. Primeranosť takéhoto zlúčenia sa ukazuje v blízkosti asociácií, ktoré vyvolávajú – od zážitkovosti, cez psychedelický stav, dionýzovské opojenie, rozšírené vedomie, holistický uhol pohľadu, nerozlišovanie až k prázdnote. Takáto cesta je vyhradená pre hlavného hrdinu Oscara, koketujúceho s drogami. Opojný rauš, ktorý je vyhľadávanou náplňou jeho existenciálneho pocitu, preklenie Noé do spirituálnej polohy, ktorá by mala prostredníctvom motívu tibetskej Knihy mŕtvych, zastupovať tému transcendencie, teda toho, čo prekračuje našu individuálnu skúsenosť. Vo filme je však zachytená celkom individuálna, jedinečná, priam názorná výpoveď o posmrtnom zážitku, ktorý je prirovnávaný ku kvalitatívne vystupňovanému psychedelickému tripu. Individuálnosť uhla pohľadu hlavného hrdinu je posilnená najmä snímaním kamery z pohľadu prvej osoby. Kamera „žmurká“ spolu s Oskarom, väčšinu filmu sledujeme spolu sním z vtáčej perspektívy udalosti „dolu na zemi“, dokonca možno vnímať zvukovú synchronizáciu jeho dychu, tlkotu srdca s tým, čo vidí.

Z celého balíka vyjadrovacích prostriedkov: noc, veľkomesto, neuroticky blikajúce neóny, bzučivý zvuk, ktorý vydávajú, hýrivosť farieb, vizuálna naliehavosť, prudké nárazové zvuky narúšajúce ticho, meditatívne psychedelické obrazce, tepajúci zvuk, pulzujúca hudba, vlniace sa a pulzujúce telá, z tejto zmysly atakujúcej koláže, vytŕčajú najviac opozície akéhosi „duchovného špicu“, ktorý zastupuje od začiatku filmu návod v podobe budhistického spisu a jeho myšlienka posmrtného života, reinkarnácie a na druhej strane „telesného spodku“ vyjadreného prostredníctvom explicitne a často zobrazeného sexu. Druhá línia predstavuje domovskú základňu Noého tvorby. Či sa mu podarilo obe línie plynule prepojiť v katarznom pôžitku, alebo to vyvoláva otázniky, či dokonca neprípustný výkričník, záleží od každého diváka. Je tu však ešte jedna výrazová kvalita, ktorá ho môže rozrušovať až iritovať. Extrémna explicitnosť v obrazovej aj tematickej rovine neponecháva divákovi skoro žiadny priestor, všetko je vypovedané, dokončené, nič nezostáva medzi riadkami. V konečnom dôsledku, prekročenie miery do akéhokoľvek extrému, resp. nadužívanie, má už len krok k vyprázdneniu.

text: Lenka Mikušíková


Réžia: Gaspar Noé Scenár: Gaspar Noé Kamera: Benoît Debie Hudba: Thomas Bangalter Strih: Gaspar Noé, Marc Boucrot, Jérôme Pesnel Hrajú: Nathaniel Brown (Oscar), Paz de la Huerta (Linda), Cyril Roy (Alex), Emily Alyn Lind (malá Linda), Jesse Huhn (malý Oscar), Olly Alexander (Victor), Masato Tanno (Mario), Ed Spear (Bruno), Sara Stockbridge (Suzy), Sakiko Fukuhara (Saki), Nobu Imai (Tito), Yemi [Emi Takeuchi] (Carol), Janice Sicotte-Beliveau, Simon Chamberland (rodičia) a ďalší.