Bunkre v Bunke

Elleanor Saitta v eseji „Play with the Built City“ uvažuje zaujímavým spôsobom o životnosti priestoru ako takého. Ako najjednoduchší príklad uvádza piknik pod stromom. „Priestor pod stromom vytvorený tým, že si rozložíte deku, počas toho ako jete s priateľmi, ste vytvorili sociálny priestor, všetci účastníci sú si vedomí tohto priestoru. Prirodzene dochádza ku komunikáciu s prostredím a uvedomenia si hraníc. Akonáhle však pobalíme všetky veci, priestor, ktorý sme vytvorili zanikne.“ 1

Takýto priestor môže vzniknúť kdekoľvek. Tak rýchlo ako vzniká, tak aj zaniká. Napriek tomu si myslím, že po ňom ostáva stopa.

V súvislosti s touto udalosťou považujem udalosť „stavanie bunkrov“, ktorá bol súčasťou výstavy Lucii Mičíkovej Neviditeľné mestá2

Nápad vznikol spontánne, chceli sme pozvať verejnosť a vytvoriť tak spoločný happening. Krátko pred uskutočnením výstavy sme spoznali niekoľko detí, ktoré sa stali inšpiráciou organizovania výstavy a workshopu. Familiárne sme ich pomenovali „deti tety Evy“. Pochádzali zo sociálne slabšej rodiny z malej obce v blízkosti Nitry. Zabezpečili sme im bezplatnú dopravu, aby sa mohli zúčastniť aspoň jedného dňa.

Okrem toho, že toto stretnutie bolo živelné a zanechalo v nás hlboký zážitok, nevznikol iba priestor bunkra, ktorý deti s našou pomocou postavili, vznikol krehký priestor v striktne definovanom urbánnom priestore. Úplne nový priestor. V meste, ktoré definuje limity správania, živelne vznikali malé „stavbičky“, hojdačka na strome. Dokonca sa tu piekli aj palacinky. Pozemok už svojou dispozíciou pripomína ostrov. Je akoby kusom neudržiavanej plochy zelene v strede mesta, obkolesený parkoviskom a budovami. Teraz sa stal ostrovom v mentálnom chápaní, niečím, čo vybočuje z normálneho „mestského správania“.

Deti si ale toto vybočenie vôbec neuvedomovali, postupne sme ho prestali vnímať aj my. Naučili nás totiž správať sa „normálne“.

Detskú energiu a hravosť ako prostriedok na redefinovanie miesta navrhuje využiť aj poľský výtvarník Pawel Althamer vo svojom projekte pre Námestie Slobody. Pre tento projekt chce výtvarník pozvať deti predškolského veku, aby svojím spontánnym správaním a bezprostrednou energiou premazali historické nánosy tohto miesta. Vytvorili svoju predstavu o tomto mieste.3

Stavanie bunkrov bolo pre nás gesto, ktoré sme si však sami odžili. Vznikol iný zážitok z mestského priestoru. Zážitok je to, čo do veľkej miery mení naše vnímanie priestoru. Udalosť môže priestor vytvoriť, ale zároveň aj zmeniť pohľad a chápanie priestoru.

1Saitta Eleonor,Playing with the Built the City, In Mendeley (online) dostupné na internete: http://www.mendeley.com/research/playing-built-city-1/

2 Lucia Mičíkova predstaví svoj dlhodobý autorský projekt Neviditeľné mestá , v ktorom sa zaoberá predovšetkým problematikou pamäti a z nej plynúcich asociácií. Vychádzajúc z rovnomennej knihy Itala Calvina, aplikuje svoje skúmania na oblasť architektúry a urbánnej štruktúry. Lucia Mičíková vybudovala archív kresieb a nákresov detských bunkrov ako architektonických archetypov, vytvorených na základe spomienok, z ktorých odvodila vlastný systém znakov - analógií reálnej architektúry ako aj utopických urbanistický projektov. Súčasťou projektu je aj vydanie katalógu/autorskej knihy. Neviditeľné mestá sú asociáciami minulosti, sondami do pamäti a spomienok, subjektívna „sémiotická“ analýza mestského priestoru.

Mazalánova E., zdroj: http://hotdock.sk/archiv/lucie-micikova-neviditelne-mesta

3 Súčasťou projektu bod 0, ktorý organizuje o.z. Verejný podstavec www.verejnypodstavec.sk