Až do mesta Aš

Debutový celovečerný hraný film režisérky Ivety Grófovej (1980), absolventky ateliérov animovanej a dokumentárnej tvorby na VŠMU v Bratislave, bol pôvodne zamýšľaný ako dokument. Záujem o predmetnú tému bol iniciovaný autorkinou autentickou skúsenosťou s prácou v meste Aš, ku ktorej sa dostala po strednej škole. Plánovanému dokumentárnemu filmu, ktorý sa režisérka rozhodla natočiť počas štúdia na VŠMU, predchádzal cielený terénny výskum zameraný na psychologicko-sociologicko-regionálne aspekty manufaktúrnej práce, sexturizmu či pracovno-spoločenského začlenenia mladého človeka, dievčaťa, do „skutočného života“ plného nekompromisných imanentných pravidiel pohraničnej oblasti postkomunistickej, a teda svojsky kapitalistickej krajiny. Kvôli takejto genealógii vzniku i kvôli špecifickým filmovým postupom a koncepčným výrazovým zámerom tvorcov a tvorkýň nesú nakoniec hraný film a fiktívny príbeh mnohé príznaky dokumentárnej filmovej tvorby. A to až do tej miery, že niektorí diváci neznalí kontextu boli po premiére v rozpakoch, čo z videného sa udialo „naozaj“ a čo bolo fikciou či rekonštrukciou.

Dokumentárny výraz filmu je evokovaný niekoľkými faktormi: 1. Príbeh sa odohráva v autentických, reálnych, neštylizovaných prostrediach. Cigánsku osadu, bezútešný urbánny priestor Ašu, starú ubytovňu, textilnú továreň či bary vidíme v ich prirodzenej podobe a často aj v skutočnom svetle, nepodporenom ďalším špeciálnym osvetlením pre potreby kamery. 2. Ručná kamera Viery Bačíkovej sleduje všetko akoby spoza rohu, z netradičných (pre hraný film) uhlov, často z diaľky, cez neostrý detail v popredí, akoby tajne, z odstupu, nezainteresovane, teda iba v snahe skutočnosti pred objektívom dokumentovať, nie ich kameramanskými prostriedkami štylizovať. V konečnom dôsledku však práve takúto kameru môžeme pociťovať v hranom filme ako štylizovanú. 3. Do hlavných i vedľajších úloh sú obsadení neherci, amatéri. Ich vystupovanie pred kamerou (akokoľvek je jej prítomnosťou ovplyvnené), vnímame ako autentické, prirodzené. Cítime, že v prípade Dorotky Billej nejde o profesionálnu herečku, čo môže zvádzať k omylu, že predstavuje samu seba, že nič nehrá, a teda k jej mylnému stotožneniu s filmovou postavou Dorotky. Kým v drvivej väčšine dokumentárnych filmov je osoba, ktorú kamera sníma len a sama sebou, nikoho nepredstavuje ani nehrá, v hranom filme (akým je aj tento) nemožno ontologicky stotožňovať herca/herečku a postavu, ktorú hrá. 4. Film rozpráva uveriteľne uveriteľný príbeh. Nie však na spôsob „skutočných príbehov“ vysielaných v nedeľu poobede v komerčných televíziách. Až do mesta Aš referuje k skutočnosti, o ktorej, aj keď neradi, predsa len čosi tušíme, pričom tak robí nepateticky a s rešpektom k reálnej povahe skutočnosti.

text: Luboš Lehocký 

 

Réžia, námet a scenár: Iveta Grófová Spoluautor scenára a dramaturg: Marek Leščák Kamera: Viera Bačíková Hudba: Matej Hlaváč Zvuk: Tobias PotočnýHrajú: Dorota Billá, Silvia Halušicová, Robin Horký  a ďalší.